O darčeku kráľa Žigmunda (ŠAMORÍN)

Šamorín si žil svojím každodenným životom. Dobrá dunajská pôda bola úrodná, rybári mali v dunajských ramenách bohaté úlovky, na Dunaji stáli mlyny a zásobovali mesto múkou. Každá domácnosť mala hospodárstvo a remeselníci sa sem začali sťahovať. Pod hrozbou tureckých nájazdov tu síce panovalo určité napätie, ale obyvatelia žili celkom dobrým životom.

Na sklonku leta sa roznieslo, že do mesta zavíta kráľ Žigmund. Do návštevy zostali necelé dva mesiace. Mesto sa začalo vo veľkom pripravovať. Správca mestského majetku si hneď predvolal významné šamorínske rodiny a určil im, koľko vína a mäsa majú pre túto významnú návštevu dodať. Nocľah pre kráľa so sprievodom pripravovali v hostinci, kde nariadili vymeniť nábytok. Na prípravy dohliadal zemepán osobne.

Prišiel jesenný deň, keď na kráľovských kočoch pricestoval Žigmund so svojím sprievodom. Na námestí ho privítal zemepán. Dav sa tlačil na námestí a nedočkavo sledoval privítanie Žigmunda, ktorý vystúpil z koča s ohnivým pohľadom a ryšavou bradou dvíhajúcou sa vo vetre.
„Ej, dlhá je cesta do tohto krásneho zákutia kráľovstva! Mám pre mesto dôležitý odkaz, ale teraz nič nie je dôležitejšie ako dobrý obed.“
Námestím znel pozdrav: „Nech žije kráľ“, „Vitaj u nás, náš kráľ,“ deti výskali od úžasu. Janko, syn sluhu Jozefa z hostinca, sa ako obvykle motal na námestí a predral sa davom dopredu. Videl, že kráľa a jeho sprievod zaviedli do hostinca, kde, ako vedel od otca, nasledoval sedemchodový obed z vyberaných dobrôt tohto kraja – od polievok a rybích pochúťok cez rezne a pečienky, v masti pečené zemiaky po sladkosti. Domáci sa pretekali, aby ponúkli kráľovi svoje dobroty.

Do hostinca sa prihnali všetci mestskí radcovia. Deň sa už preklápal do večera a stále nikto nevychádzal von. Janka už omrzelo stáť vonku a ako dieťa bol zvedavý, zašiel preto k zadnému vchodu a nakukol dovnútra. Tentokrát nehľadal otca, ale chcel vidieť kráľa zblízka.
Bol zvedavý, či je oblečený tak ako králi v rozprávkach. Videl však len rozmazané postavy pri sviečkach. Zvnútra sa ozýval tlmený, ale rázny mužský hlas, chvíľami bolo počuť, ako sa vnútri prekrikovali. Dav stále čakal pred hostincom. Po dlhých hodinách z dverí vybehol radca a zakričal: „Nech žije kráľ!“

Zakrátko sa aj Žigmund zjavil vo dverách a pozdravil dav: „Milí moji Šamorínčania, som tu dnes preto, aby vaše mesto prekvitalo, bolo silné a vedelo odolať nepriateľovi. Zanechávam tu vašim zástupcom dary, ale aj povinnosti. Ak ich splníte, vedzte, že budúce generácie si vás budú pamätať a myslieť na vás s vďakou. “Dav sa spojil do jedného spoločného výkriku: „Nech žije kráľ!“

Žigmund sa vrátil do hostinca a vzápätí sa rozoznela hudba. Hostina pokračovala. Prichádzali ďalší ľudia, nosili dary, krásne ženy prišli zaspievať kráľovi a zvedavci sa snažili dostať čo najbližšie k oknám. Jankovi sa v tom čase už podarilo dostať dnu – v hostinci ho poznali, lebo chodil pomáhať otcovi. Aj tentokrát sa mu ušlo pár pochúťok.

Ale viac ho vzrušovalo toto nevídané stretnutie. V prítmí z diaľky ale nedokázal rozoznať, ktorý je kráľ.
„Janko, bež domov, mama ťa už určite hľadá. Ja prídem neskôr, donesiem vám ešte pár dobrôt, ak niečo zostane.“

„Ja chcem vidieť kráľa!“ odvetil prosebne Janko.
„Tak sa pozri, sedí druhý od okna, pri tom pánovi, ktorý si teraz nalieva. Vidíš? Má klobúk so znakom a krásny plášť, pod ním oblek s ozdobnými gombíkmi. Ale teraz už bež…“
Večer plynul a zábava pokračovala. V kúte sa chvíľami zbierali ľudia a debatovali s kráľom. Mestskí radcovia sa od neho celý večer nepohli. Sluha Jozef nadránom vyprevadil posledných hostí a odišiel domov.

Janko sa ráno budil s myšlienkou na kráľa a vytratil sa z domu. Bežal na námestie. Na rozdiel od včerajška tu bol pokoj, ľudia chodili okolo za svojimi povinnosťami. Neskôr sa na námestie dostavil koč s koňmi a schádzal sa kráľovský sprievod. Sluhovia nakladali cestovné truhličky na voz a čakalo sa už len na kráľa. Janko sedel pod stromom. Chcel zazrieť kráľa ešte raz. Ten po dlhom čase vyšiel z radnice v spoločnosti zemepána a mestských radcov. Bolo jasné, že sa už lúči.

Janko pribehol k ľuďom, ktorí sa medzičasom zišli na námestí a kričali:
„Nech žije kráľ!“. Za denného svetla ho konečne uvidel, v krásnom oblečení. Stretli sa im pohľady. Janko mu zamával a na Žigmundovej tvári sa zjavil melancholický úsmev. Zazneli fanfáry a sprievod sa pohol. Janko sa za nimi díval, kým sa nestratili v diaľke. Srdce mu jasalo.

Bežal do hostinca za otcom, ktorý bol už v službe.
„Videl som kráľa! A pozrel sa na mňa!“ vykríkol celý natešený.
Otec ho pohladkal po hlave. „Je to zážitok, však? Bodaj by nám jeho návšteva pomohla. Ale pozri sa, mám niečo pre teba,“ povedal tajomne a siahol do vrecka. Vybral z neho vyleštený kovový gombík s vyrytými znakmi. „Našiel som to pod stolom pri upratovaní,“ dodal. „Už to nemám komu vrátiť. Možno bol kráľov. Ale teraz je už tvoj.“

Janko si ho starostlivo uschoval a na kráľa často myslel. Po asi mesiaci, keď zemepán vyhlásil, že na príkaz kráľa idú stavať mestské hradby,  chcel sa kráľovi odvďačiť a robotníkom nosil vodu na stavbu.