Bolo sychravé jesenné ráno. V kúrii na statku vládol čulý ruch, ranné práce boli už v plnom prúde. Ale dialo sa aj niečo nezvyčajné. Zo salónu bolo počuť klavír. Klávesy sa poslednýkrát ohýbali pod prstami malého chlapca, nadaného klaviristu. Z diaľky sa ozýval dupot koní. Zakrátko už malý Franz schádzal dole schodmi so zbaleným kufríkom.
„Kočiš Andrej ťa teraz odvezie domov. Môžeš tam zostať jeden deň, rozlúč sa s rodičmi. Potom na ďalší deň vyrazíte do Viedne. Andrej vie, kam treba ísť.“ Po chvíli dodal: „Naučil si sa tu niečo, ale toto je len začiatok. Ja ti už viac dať nemôžem. Prišiel čas, keď sa už musíš učiť od väčších majstrov, ako som ja. Neboj sa. Tam, kde pôjdeš, to bude pre teba bezpečné. Pána Salieriho osobne poznám, dám zaňho ruku do ohňa.“
Chlapec sa tváril neisto. Tešil sa na krátke stretnutie s rodičmi. Ale zároveň mu bolo ľúto, že od pána Tadeáša odchádza. Prežil tu krásne týždne. Navždy bude spomínať na ranné a večerné hodiny klavíra, koncerty, ktoré spolu s pánom Tadeášom mávali, a na čas, keď si mohol sadnúť sám za vzácny klavír rodiny Amadéovcov. Zovrelo mu srdce, keď pomyslel na to, že sa sem už možno nikdy nevráti.
Barón Tadeáš dal pre Franza pripraviť bohatý proviant. Onedlho chlapec prejde jeho dverami a potom ho tu už nebude. Bol smutný, ako keby sa lúčil s vlastným synom, hoci žiadneho nemal.
Malý Franz bol na Žitnom ostrove tri týždne. Prišiel sem na pozvanie baróna, býval tu v kaštieli jeho rodiny. Boli to akoby prázdniny pred začatím štúdií vo Viedni, kde sa bude učiť hru na klavíri na tej najvyššej úrovni. Amadéovci boli jednou z najvýznamnejších šľachtických rodín Žitného ostrova. Vlastnili tu viaceré statky, kúrie a kaštieľ. Boli bohatí nielen statkami, ale aj na duchu. Viacerí z nich boli nadaní a ich meno nebolo neznáme ani v umeleckých kruhoch.
Aj barón Tadeáš mal hudobné nadanie, radosť z hudby v sebe objavil už v ranom veku. Skúšal rôzne hudobné nástroje, no napokon sa jeho srdcovkou stal klavír. Rád komponoval, sedával pri klavíri celé hodiny a skúšal, hral, opakoval, vylaďoval melódie. Hrával aj na koncertoch a skladal vlastné diela. Rád chodieval do Prešporku, Viedne a Budína. Bol spokojný s takýmto životom. Byť vojakom mu príliš nevoňalo.
Barón a chlapec mĺkvo čakali na koč a na zapojenie koní. Tadeáš spomínal, ako sa sem malý Franz dostal. Pochádzal z rodiny hudobníka z okolia Prešporku a bol to rodený talent. Jeho prvým učiteľom bol vlastný otec. Keď mal deväť rokov, odohral Franzi samostatný koncert v Prešporku, ktorý zožal nevídaný úspech. Vtedy v obecenstve sedel aj on, známy umelec a mecenáš, barón Tadeáš z rodu Amadéovcov. Celý Prešporok hovoril o malom virtuózovi. Správu o koncerte priniesol aj miestny hudobný časopis, ktorý čítali po celej Európe. Baróna hra chlapca uchvátila a hneď vedel, s kým má do činenia. Po koncerte si vyhľadal chlapcovu rodinu a dal ponuku byť Franzovým mecenášom. Zároveň ho predtým než by do Viedne odcestoval, pozval k sebe na prázdniny. Takto sa začala ich krátka spoločná púť v kráľovstve hudby, na vlnách melódií a po riadkoch s notami. Chlapca si obľúbil, lebo bol skromný, tichý, ale zato usilovný a rýchlo sa učil. V prestávkach medzi hodinami klavíra a komponovania si robili výlety po panstve. Franza naučil jazdiť na koni a on si to nesmierne užíval. Tadeáš spomínal na mnohé spoločné výlety. Keď blúdili po kračianskych lesoch na koni, keď chytali ryby na ramenách.
V mysli si vybavil ich vtedajší rozhovor: „Ešte to chce chvíľu, Franzi. Táto strana ešte nie je dobre prepečená,“ povedal chlapcovi.
„Veľmi sa na ňu teším, som hladný ako vlk. Ale už ostanem tu pri ohni, lebo ma zjedia komáre,“ odpovedal nedočkavo malý Franz. „Aj doma sme lovili ryby, chodil som raz za týždeň s otcom. Donau bol u nás menší ako tu, ale aj tak tam bolo dosť rýb,“ spomínal chlapec na svoj domov.
Koč už prichádzal. Tadeáš vedel, že Franza vo Viedni čaká iný život. Tam už sotva bude chodiť na ryby. Zato sa zoznámi s dôležitými ľuďmi, ktorí mu pomôžu umelecky vyzrieť.
„Pane, boli ste mi za tento krátky čas ako druhý otec. Zo srdca vám ďakujem. Budete mi chýbať a spolu s vami aj tento statok, táto krásna krajina, dobrí ľudia, ktorí tu žijú. Bude mi chýbať klavír v salóne, výhľad z môjho okna, ranné etudy a bezstarostná jazda na koni po chotári. Ten strom, pod ktorým sme vždy sedávali. Dúfam, že sa ešte uvidíme.“
Barón pristúpil k chlapcovi a objal ho. „Toto bola len krátka epizóda v tvojom živote. Teraz sa ti otvorí svet. Verím, že o tebe budem ešte počuť,“ povedal mu s povzbudivým úsmevom, „a to samé dobré veci. Daj, prosím, tento list pánovi Salierimu.“
Franz zadržiaval slzy. Prikývol a schoval si list do vačku. Ešte posledné objatie a nastúpil do koča, ktorý sa po chvíli ponoril do rannej hmly. Chlapec, ktorého svet neskôr spoznal ako Franza Liszta, bol už na ceste k svetovej sláve.
Zdroj: sk.wikipedia.org/wiki/Tadeáš_Amadé; ilustrácia: Lívia Suchá
