O poslednej dunajskej vyze (ČILISTOV)

Kedysi dávno, keď ešte Dunaj pretekal Žitným ostrovom rozvetvený do mnohých ramien, bol Čilistov malou rybárskou dedinkou. Stálo tu len pár domčekov, dedinčania a ľudia z blízkeho Šamorína chodili do „močiarov“ po obživu aj na letné osviežujúce kúpanie.

Šamorínčania radi chodili na štrkovité brehy, kde nebol prúd vody veľmi silný a kúpanie bolo bezpečné. Mali však miesta, ktorým sa v určitom období roka radšej vyhýbali. Na jar sa na vŕbou porastených plytčinách ramien diali zvláštne veci „otáčala sa“ voda. Z vody náhle vyšplechlo a bolo počuť také silné trepotanie, ako keby sa čerti bili pod hladinou. Niektorí tvrdili, že to bude obrovská diabolská ryba, ktorú rybári sem-tam na Dunaji chytili. Iní verili, že sú to dunajské víly, ktoré sa tam kúpu. Tieto zvláštne výjavy trvali asi mesiac a potom z ničoho nič ustali. Na ramenách opäť zavládlo ticho a pokoj.

Prešli roky a pozornosť ľudí začali pútať iné veci – preskúmali trasy, ktorými sa dali na člne prejsť ramená, a v niektorých miestach, kde bol silný prúd vody, postavili prvé malé vodné mlyny. Dunaj už nebol len rajom rybárov, ale aj mlynárov. Na príbehy zo strašidelných miest s „vodnou príšerou“ už pomaly zabudli a na vodu si brali aj malé deti, ktoré učili remeslu rybárstva.

Stalo sa však raz, po dlhých rokoch, keď sa istý miestny mládenec vracal z rybačky domov, niečo nezvyčajné. Pokojne sa plavil, chcel si ale cestu skrátiť, tak prerazil cez malé rameno lemované mladými vŕbami. Keď sa prebojoval, za neďalekou húštinou zrazu začul mocné šplechnutie vody, potom ďalšie a ďalšie. Vyľakal sa. Myslel si najskôr, že sa niekto topí. Premohol sa, priplavil sa bližšie a cez porast uvidel sčerenú a prskajúcu vodu. Potom sa na chvíľu vynorilo aj niečo veľké, telo s chvostom. Vtom vyletel kŕdeľ kormoránov, trepot ich krídel
na chvíľu prehlušil zvuky z vody. Šuhaj zmeravel.

Špliechanie neprestávalo a už bol taký vyplašený, že si myslel,
že prišla jeho hodina. Teraz ho tá vodná príšera stiahne pod vodu. Vydesený otočil čln a uháňal preč.

Po dvoch dňoch už o ňom hovorila už polovica Šamorína. Alebo presnejšie, ani nie o ňom, ale o tajomnej vodnej príšere, ktorá bola hlučná ako čert a silná ako býk. No veru sa s takou potvorou nikto netúžil stretnúť. Toto miesto obchádzali, no po pár dňoch sa začalo hovoriť, že ten a ten videl strašidelného „vodného čerta“ tamto a hentam a ľudia začali brať varovanie vážne. Potom sa už ozvali aj babky, ktoré šplechotanie počuli už z diaľky a verili, že sa tam kúpu dunajské víly. Po niekoľkých týždňoch však ostalo ticho a vodná potvora sa po celý rok neukázala.

Na ďalšiu jar sa tajomný tvor v tom malom ramene opäť objavil. Niektorí odvážnejší muži ho chceli vystopovať a chodili ho z člna sledovať. Zväčša však nevideli nič iné len silné vlnenie, a keď už podišli bližšie, razom ostalo ticho. Stalo sa však potom, že sa jednému rybárovi do siete zamotalo niečo naozaj veľké a silné. Nevedel ju ani vytiahnuť, bojoval s nečakaným úlovkom, ktorý ho ťahal aj s člnom preč. Zakričal ostatným mužom na brehu a tí mu prišli na pomoc. Spolu sieť vytiahli a obrovský úlovok so zvláštnou papuľou po dlhom boji vyhodili na breh a zabili. Z mäsa ulovenej príšery žili celý týždeň.

A tak znovu ožila legenda o obrovskej rybe Dunaja, ktorú zriedkakedy kto chytil. Starí sa rozpamätali a deťom vyprávali príbehy zo svojho detstva, kedy bolo tejto ryby – vyzy – ešte oveľa viac. Rozprávali deťom, že ryba je tu len krátko a prišla priamo z mora. V plytkých dunajských ramenách zanecháva svoje potomstvo, ktoré potom odpláva do mora. Tí, čo mali tú česť vyzu jesť, potvrdili, že ich mäso je vynikajúce. Našťastie, veľa výz rybárom uniklo, dokázali roztrhať rybárske siete. Osudným sa im stalo niečo iné.

Ďalší rok sa vodná príšera už neukázala. A ani ten ďalší a ten rok potom. Ostala už len legenda o poslednej vyze v Čilistove. Napriek svojej sile a mohutnosti osud vyriekol nad vyzou ortieľ a tá navždy zmizla zo Žitného ostrova.

Zdroje: Zdroj: Ľudovít Presinszky (ed.), Csiba Lajos diáriuma. Felső-Csallóközi gazdaregulák, babonák, mesék és népszokások, Somorja 1996; ilustrácia: Eva Bartošová