O repe (DEBLÍN)

Nie je veľa vecí, na ktoré by v Deblíne mohli byť naozaj hrdí. Ale na jednu predsa len áno. Málokde mali takú veľkú, krásnu a po celom širokom Brninak preslávenú repu ako v Deblíne. Ale kým sa taká vec raz za rok stala, prežili si Deblínčania nejedno trápenie. Podmienky na pestovanie repy neboli v okolí ich obce nič moc. Na chudobných piesočnatých políčkach tunajších susedov sa neurodilo skoro nič poriadne. Sotva zemiaky.

Boli roky, keď repu zasadili, mušky ožrali lístie a z repy zostala len smradľavá čierna kaša. Tunajším hospodárom potom ostali len oči pre plač, lebo mali po celý rok prázdne brušká. Celú jar hľadeli títo dobrí ľudia zo svojich vyschnutých polí ku Katovu a upokojovali sa nádejou, že už-už-už o chvíľu vylezie za kopcom mrak plný dažďa, ktorý by ich pole zachránil. Pri tom kopali do kameňov, ktorých bol ich lán plný a päsťou hrozili kadejakej myši či inému hlodavcovi. S tými sa rozhodne deliť nechceli.

Repu, hlavne potom repu cukrovú, pestoval na Podhorácku skoro každý. Keď repa náležite narástla, odviezli ju na voze do Předklášteří, kde sa z nej varil cukor. A hneď bolo zase pár peňazí navyše. Deblínski susedia dali hlavy dohromady a usúdili, že ak budú chcieť repu rovnakú, aká rastie pozdĺž Svratky, musia sa dať na modlenie. Ale poriadne, nie len také nejaké ševelenie v kostole.

A tak sa stalo, že pred polovicou júna, na sviatok svätého Barnabáša, obchádzali pestovatelia najväčších riep v kraji s farárom okolo oltára a odtiaľ vyrážali ďalej do polí, aby prosili za dážď pre svoju repu.

Farár vždy zvolal: „Ó, ty svätý Barnabáš, požehnaj nám repu našu!“ A na to odpovedala zborovo procesia pestovateľstva repy: „Aby bola taká veľká ako tamtá napichnutá!“ Spievali a hľadeli s nádejou na čelo procesie, kde bola na dlhej tyči napichnutá vždy tá najväčšia repa minulého roka, ktorú si pre túto svoju prosbu schovávali po celú zimu.

Svätý Barnabáš sa nad tým sprievodom skoro vždy zľutoval a zoslal na vyschnuté polia repných sadeníc dážď, ale možno to bolo aj tým, že v druhej polovici júna často pršalo tak či tak.

Iní tvrdia, že sa o dážď staral svätý Mikuláš, patrón deblínskej farnosti a najskôr aj repy, pretože počas svätomikulášskej púte sa v Deblíne vždy servírovali tie najvyberanejšie pochúťky z repy a všetci spomínali a predháňali sa, akú najväčšiu repu kedy vypestovali, a čím viac piva vypili, tým väčších rozmerov ich repy nadobúdali.