V jednom dome, len kúsok od tišnovskej krčmy, ktorej sa hovorilo Peklo, bývala mamička so synom. Žili spolu sami, pretože otecko chlapcovi zomrel už pred dávnymi rokmi. Mamička bola dobrá ako z rozprávky a všetci ju mali radi. Vždy keď šla do kostola, rozdávala peniaze chudobným, varila a šila starým ľuďom, zbierala im bylinky na čaj a vôbec pomáhala, kde sa dalo. Horšie to bolo s jej synom.
Lumpáčil takmer so všetkými tišnovskými tulákmi a najradšej s nimi popíjal pivo v Pekle. Keď ho mamička prosila, aby sa polepšil alebo jej s niečím pomohol, že na všetko nestačí sama, len sa jej smial. A čo horšie – niekedy sa pre jej prosby tak rozčúlil, že ju udrel pravou rukou. Mamička sa pre syna trápila tak, až sa utrápila. Grobian potom zostal v Tišnove sám. Najprv prepil všetky peniaze, potom záhradu a nakoniec aj chalupu. Začal kradnúť a robil po meste takú hanbu, že bol len na posmech. Ako to už býva, len pár rokov po svojej úbohej matke zomrel aj on. Nikto za ním neplakal.
Keď ho ľudia pochovali na tišnovskom cintoríne a padla noc, prišli lotra privítať ostatní mŕtvi. Kostlivci v šatách, rubášoch i nebožtíci, ktorí na sebe nič nemali. Všetci sa prišuchtali k jeho hrobu a chceli sa s ním zoznámiť. Keď im však povedal svoje meno, niektoré kostry len zaškrípali zubami.
„Tak ty si ten lotor, čo bil svoju matku?“ opýtal sa ho vysoký kostlivec s prasknutou lebkou.
„Nič také by som nikdy neurobil,“ zaklamal darebák. Chcel ešte niečo povedať, ale prerušilo ho zúrivé chrastenie kostí.
„Si mizerný chlap a ešte aj klameš,“ pohrozil mu vysoký kostlivec kosťou. „Tu na cintoríne je posvätená pôda a do tej si môžu ľahnúť len poctiví a dobrí Tišnovčania. Zlých a hriešnych tvorov tu nechceme, zodvihni sa a zmizni odtiaľto!“
Kostry začali kývať hlavami tak, až niektorým lebka spadla na zem. Hriešnik sa začal báť. Do toho rachotu kostí sa ozval hlas, ktorý dobre poznal. Jedna z vychudnutých postáv, ktorá prišla k jeho hrobu, bola hriešnikova mamička.
„A kam by šiel? Milí susedia, zmilujte sa nad ním. Drahé susedky, predsa nechcete pripraviť matku o syna...“
Kostlivci si stúpli do kruhu, chytili sa okolo pliec a dali hlavy dokopy. Po chvíli prikývli a nebožtík s prasknutou lebkou prehovoril.
„Milá susedka, pre svojho darebného syna si sa natrápila dosť. Zaslúžiš si odpočívať v pokoji. A ty, lotor, počúvaj. Môžeš tu s nami zostať, ale pokoj mať nebudeš. Ruku, ktorou si bil svoju matku, posvätená pôda neprijme. Uvidíš sám.“
Keď ráno prišli ľudia na cintorín, uvideli, ako z hrobu lotra trčí bledá ruka so špinavými nechtami. Zavolali teda hrobára, aby ruku zahrabal. Hrobár len krútil hlavou, ale urobil všetko, o čo ho susedia požiadali.
Na druhý deň ráno však ruka znovu trčala z hrobu. Hrobár ju so šomraním znovu pochoval, ale na ďalší deň opäť vyčnievala. A tak to na cintoríne chodilo deň čo deň. Po čase hrobár nad rukou mávol rukou a zakrátko si na vysychajúcu hnátu zvykli aj Tišnovčania. Trvalo ešte niekoľko rokov, kým sa k ruke, z ktorej zostali len kosti, vybral miestny pán dekan s farármi z okolia. Takáto hanba predsa nemôže na cintoríne zostať, aj keď si na ňu všetci zvykli.
Najprv odohnali z ruky čvirikajúceho drozda a potom sa nad ním dlho modlili. Ruku každý z nich pokropil svätenou vodou a zároveň poprosili Pána Boha o odpustenie lotrových hriechov. Hrobár síce čosi mrmlal popod fúzy, ale ruku na želanie pánov pátrov opäť pochoval. Odvtedy sa už na cintoríne neobjavila.
Zdroj: Sbírka Alžběty Čihařové, Etnografický ústav AV ČR v Brně; ilustrácia: Marie Butula
