Jedným z miest, kde sa na Žitnom ostrove naozaj dobre žilo, bolo panstvo Mierovo-Hubice, ktoré patrilo šľachtickej rodine Wiener-Weltenovej. Rytier Wiener-Welten bol vzdelaný a rozvážny človek, ktorý panstvo kúpil s cieľom, že tu vybuduje rodinné sídlo. A nie hocijaké. Bude tu honosný kaštieľ, kam sa bude pozývať návšteva z Viedne a Budína a hospodárstvo budú ľudia obdivovať široko-ďaleko.
Na veľkom panstve mal ornú pôdu, pasienky, vinohrady, lesy aj úhor. Sám rytier bol výborný hospodár a mal dobré srdce. Pre svojich pracovníkov dal postaviť domy, mal samostatné úradné miestnosti, jeho stajne boli udržiavané. Jeho najväčšou pýchou bol žrebčín, kde choval nádherné plnokrvné kone. Také, ktoré mu vyhrávali preteky po celej Európe.
Sezóna konských pretekov sa práve začala. Rytier nariadil pripraviť kone na odchod do dvoch dní. Na preteky chcel zobrať desať svojich najlepších koní, z ktorých mal najradšej Pejka a Astora. Oba silné a krásne zvieratá.
Paholok pri koňoch Attila už pripravoval výbavu pre kone – výstroj, sedlá, popruhy, strmene, kefy, klince, kopytá aj masť na ošetrenie. A hlavne ozdobné úbory koní s ich vyšitými iniciálami.
„Ej, tie kone sa majú. Taký krásny kabát nemám ani ja,“
povzdychol si Attila.
„To bude tým, že pomaly bežíš,“ vysmieval sa mu z vedľajšej ohrady František, ktorý koňom nakladal seno. „Aj do práce sa ti kráča ťažko. Veď sa ukáž, ponaháňam ťa, uvidíme, čo dáš. Ty kôň!“ vybuchol do smiechu.
Attila sa nasrdil. V návale zlosti hodil opraty, ktoré mal práve v ruke, na zem a rýchlym krokom odkráčal. Ten Franto si z neho strieľa. Úbožiak! Tlak mu stúpal do hlavy, už mal líca červené. „Veď mu to vrátim, vagabundovi!“, pomyslel si. Nabral smer k studni. Čistú vodu bude aj tak treba ponosiť koňom, tak začal naberať vodu a prelieval ju do pripravených vedier.
Čerpanie vody ho zamestnalo a práca mu išla od ruky. Na hlúpe reči Franta už ani nemyslel. A to mu už nenapadlo vôbec, že ohradu Pejka a Astora nechal v hneve otvorenú. Už mal naplnené takmer všetky vedrá a vtom začali prichádzať dievčatá, ktoré nosili koňom vodu. Je tam aj ona, Anička.
Anna, tá sladká krásavica s veľkými očami, plnými perami a dlhými čiernymi vlasmi. Odkedy ju prvýkrát videl, jej krása mu nedala spať, videl ju aj vo sne. Chcel sa k nej dostať bližšie. Keď sa v zástupe dostal rad na ňu, priskočil, zdvihol vedrá a povedal jej:
„Dnes je tak krásne, ako ste krásna aj vy. Prijmite od vášho služobníka túto službičku,“ a vybral sa s vedrami za dievčatami. Anička nevedela, čo robiť, tak kráčala pri ňom. Ostatné dievčatá závistlivo pozerali. „Kto vlastne ste a prečo mi pomáhate?“ pýtala sa hanblivo. „Chcem, aby ste vždy ostali taká krásna. Attila, k vašim službám, moja pani,“ poklonil sa a pokračoval: „Neničte sa takou ťažkou prácou. Vaše miesto je v salóne, mali by ste piť čaj a hrať na klavíri,“ líškal sa jej Attila. Kráčali ďalej, už boli takmer pri posledných stajniach. Po chvíli zastali a Aničkina tvár razom zmenila farbu, ostala celá červená a nepokojná. „Určite sa ešte uvidíme, ale... nemáte vy vari inú prácu na statku než mi pomáhať?“
Vtom sa za studňou ozval výkrik a dupot. Čo sa to deje? Tento moment ho dostal späť k práci a spomenul si na zverené kone. Náhlym pohybom chytil a pobozkal Anne ruku a upaľoval preč, celý rozrušený. Bežal k svojej stajni, kde už naňho chlapi kričali: „Ty bedár jeden, utiekli ti kone! Nechal si to tu otvorené! Vybehli von na pole, aj brána bola otvorená. Ty smoliar, bež a nájdi ich skôr, než to zistí rytier!“
Attilu oblial studený pot. „To mi už len bolo treba,“ pomyslel si. „Práve teraz a práve Pejko a Astor, kone, ktoré majú ísť na preteky a navyše rytierove obľúbené! To snáď nie je možné!“
Rýchlo osedlal ďalšieho koňa a cválal zo statku preč. Prebrázdil okolité polia a lúky, zašiel aj do lesa. Jeho strach narastal, trest ho určite neminie. Po dlhom čase sa vrátil vyčerpaný, bez koní. S hlavou v smútku si sadol k stajni a horko si povzdychol. Nikto si ho nevšímal.
Po chvíli k nemu prišiel starý stajník, ten sa nad ním zľutoval. „Nenašiel si ich? Kde si hľadal?“ Attila nato popisoval svoju jazdu, ale už strácal nádej. Po chvíli skúsi opäť, veď čo mu už ostáva? Deň sa blíži ku koncu a mať vonku takéto kone je niečo neslýchané. „Vyjdi znova,“ poradil mu starec. „Naber sena, zober postroje a niekoho so sebou. Choď na lúku, a keď zájdeš k Dunaju, pokračuj popri vode. Kone sa potrebujú napiť, budú hľadať vodu. Choď a nestrácaj čas.“
Attilovi sa rozjasnila tvár. Áno, aspoň nejaká šanca. Vyrazil aj so stajníkom. Po dlhej jazde prišli k dunajským ramenám, kde nachádzali stopy po koňoch. Slnko už takmer zapadlo a oni boli už za hranicami Hubíc. Kone už budú hladné. Za súmraku ich napokon pri ramenách konečne objavili, pokojne stáli pri vode. Starý stajník sa k nim opatrne priblížil. Kone ho poznali, ostali pokojné. Pomaly ich zaistil. Neostalo už nič iné než sa vrátiť na statok, s veľkou úľavou.
Prípravy na odchod na druhý deň vrcholili a ďalšie ráno už sprievod s koňmi vyrazil. Attila ostal na statku. Zakukoval aj po Aničke, ale v ten deň ju nezahliadol.
Po týždni prišla radostná správa z Budína. Astor vyhral preteky. Rytier Wiener-Welten bol nadmieru spokojný a natešený. Z radosti dal spraviť fotografiu víťaza. Astor v ozdobnom úbore s medailou, taká vznešená krása. Fotografiu hrdo zavesil do salónu a o nešťastnom úteku svojho milovaného tátoša sa nikdy nedozvedel.
Zdroj: castelmierovo.sk/o-nas; ilustrácia: Natálie Konečná
