O stromčeku od Sissi (ŠAMORÍN)

Šamorínsky majster košikár Gejza cestoval na voze z viedenských trhov späť do Šamorína. Väčšinu svojich výrobkov predal, ostalo mu len pár menších košíkov, ktoré rozpredával ešte v dedinách po ceste domov. Gejza bol vdovec, jeho synovia už vyrástli, mal však ešte desaťročnú dcérku. Helenka bola svetlom jeho sveta a nechcel ju zveriť nikomu na svete. Dievčatko sa teda vydalo s ním do Viedne, bolo mu na ceste pomocníčkou, učeníčkou a oporou.

Helenka však bola predsa len ešte stále veľkým hravým dieťaťom. Kým ich kôň oddychoval, ona behala po lúkach, poliach a lesoch, spievala si, zbierala kvety, pozorovala zvieratá, čvachtala sa v potoku alebo si pochutnávala na lesných plodoch. Už boli takmer na polceste domov, keď sa zastavili na zaslúženú prestávku a zložili sa. Len čo zjedli svoje skromné jedlo, Helenka už brala nohy na plecia a zmizla v lese. Majster Gejza potľapkal svojho koňa a unavený sa posadil.

Helenka nebola unavená ani náhodou. Poberala sa čoraz hlbšie do lesa za spevom vtákov. Napokon však spev ustal a razom začula ľudské hlasy. Jemný ženský hlas odpovedal na volanie hlbokého mužského hlasu. Helenka išla za zvukmi a všimla si postavy na čistinke medzi stromami. Opatrne sa priblížila. Náhle však ucítila ostrú bolesť a nevedomky vykríkla. Poštiplo ju niečo do ramena.

Ľudia na čistinke začuli krik a zbystrili. Dvaja statní muži sa hneď vybrali smerom k stromom. Malá sa od prekvapenia a úzkosti nestihla ani pohnúť a už ju páni lapili. Prihovárali sa jej cudzou rečou, ktorú dievčatko síce už počulo, ale rozumelo máločo. Zúfalo preto vykríklo: „Neubližujte mi! Prosím! Neprišla som kradnúť, bola som sa len prechádzať v lese a počula som váš hlas…“

Muži na ňu zaskočene pozerali, ale vtom sa ozvala žena s jemným hlasom: „Lassen sie ihr! Ich verstehe was sie sagt.“

Pristúpila k dievčatku a milo sa spýtala: „Čo to tu robíš, sama v lese?“ „Som tu s otcom, ideme domov a zastavili sme sa na oddych. Ja som nechcela oddychovať, prišla som si natrhať kvety a počúvať vtákov. Kričala som preto, lebo ma niečo poštípalo.“

Žena pohladkala dievčatko po hlave. „Nás sa nemusíš báť. Aj ja som tu kvôli stromom a zvieratám. Tu, vonku v prírode, sa cítim naozaj doma. Nebolí ťa ten štípanec?“

Helenka sa s údivom pozerala na nádherne zdobené šaty ženy,
ktoré boli oveľa krajšie, než mali ženy doma v Šamoríne.

„Máte prekrásne šaty!“ vyriekla s obdivom.

„Áno, to sú… len je ich ťažké nosiť… ale tu v lese aj to ide ľahšie.
Pozri, ukážem ti niečo,“ povedala žena v krásnych šatách a siahla si do vrecka.

„Poklad?“ pýtala sa vzrušene Helenka.

„Tak teda… áno… poklad z lesov a lúk… zbierala som to tu na okolí.“

Z vačku vytiahla kvety, kamienky, listy, bobule a iné plody.
„Nádhera! Aj ja si niečo nazbieram, ale už musím ísť, ocko ma už určite hľadá.“

„Nuž, tak bež. Ale nikomu nehovor, že si nás tu stretla.
Zober si na pamiatku tieto žalude.“

Helenka sa poďakovala za darček a pozrela sa žene hlboko do očí. Nielen šaty, ale aj tvár mala veľmi peknú, jej hlas bol zamatový a upokojujúci.

„Šťastnú cestu ti prajem. A keď prídeš domov, zasaď tieto žalude.
Staraj sa potom o stromčeky, dobre?“

Malá zdvihla hlavu, z lesa počula volanie svojho otca.
„Budem sa o nich starať. Ale teraz musím ísť už naozaj.
Boh vám žehnaj a ďakujem.“

Gejza netrpezlivo čakal na malú tuláčku. Helenka už na štípanec úplne zabudla. Rýchlo vyliezla na voz a vybrali sa znova na cestu. Cesta domov bola ešte dlhá. Helenka nad nečakaným stretnutím ešte dlho premýšľala. Keď prišli do Šamorína, zasadila žalude do kvetináčov a poctivo ich polievala. Prešiel dlhý čas, kým z nich vyrástli stromčeky. Otcovi o stretnutí s krásne odetou dámou povedala až po rokoch, keď raz uvidela tú krásnu tvár na maľbe. Vtedy jej svitlo, že v lese mohla stretnúť Alžbetu, bavorskú princeznú prezývanú Sissi, ktorá omnoho radšej trávila svoj čas na vidieku než vo viedenskom paláci.

Helenka už vyrástla v slečnu, keď na šamorínske Hlavné námestie vysádzali stromy. Záhradkárom ponúkla svoje stromčeky a sľúbila aj pomoc pri polievaní. Jej stromčeky sa tak z kvetináčov dostali na patričné miesto, na Hlavné námestie. To bolo už len zvláštnou zhodou okolností, že parčík na námestí v Šamoríne napokon nazvali Alžbetínskou záhradou. Možno tam z tých pôvodných stromov zopár ešte stále stojí…