V obci Vojka nad Dunajom mali svätého Floriána vo veľkej úcte. Bol totiž patrónom ohňa a vody. Keďže z Vojky nikdy nebolo k vode ďaleko, miestni obyvatelia sa neradi zahrávali s predstavou povodne a strechy na domoch mali slamené, svätý Florián bol pre nich ústrednou postavou medzi svätými.
Pretože bol taký uctievaný, na Floriána sa na jeho počesť konala svätá omša. Farár a dedinčania si dali záležať – kostol pekne poupratovali a ozdobili, všetko poumývali a poutierali prach. Jedna z upratujúcich žien však pri čistení nechtiac zhodila sochu svätého Floriána, ktorá sa rozbila na podlahe. Prepánajána! Takáto katastrofa len deň pred omšou! Farár mal hlavu v smútku a bál sa hnevu svojich ovečiek, ktoré by mu nič nedarovali, ak by ich po tejto príhode postihla povodeň alebo požiar.
„Musím to nejako napraviť,“ povzdychol si farár, „a niečím zakryť toto nešťastie.“ Povolal si jedného z veriacich, ktorý mal podobné črty tváre ako socha svätého Floriána.
„Počuj, verný služobník Boží. Boh ti pridelil vážnu úlohu. Musíš
zachrániť omšu na počesť svätého Floriána, a tým zabrániť ohňu a vode zničiť dedinu.“
„Pane, čo sa stalo? A čo musím urobiť?“
„Z vôle zla sa zničila socha svätého Floriána. Tvoja úloha bude postaviť sa na jej miesto a nehýbať sa celú omšu. Boh ti dá silu to zvládnuť. Buď tu ešte pred omšou, dovtedy nepustím ľudí do kostola.“
Tak sa aj stalo. Dobrý sedliak prišiel, obliekol si plášť a helmu
a postavil sa do niky, kde stála predtým socha. Ľudia začali
vchádzať do kostola.
Zanedlho sa začala omša. Slová chvály sa z úst farára niesli celým kostolom a ozývali sa z úst veriacich. Avšak kedykoľvek prišlo na vyslovenie mena svätého Floriána, farár sa ledva ovládal. Tradične totiž pri týchto slovách ceremoniálne natiahol ruku smerom k jeho soche v kostole. Teraz však zdvihol ruky nahor k nebu a snažil sa smerom k „soche“ ani nepozrieť. Prepadávala ho totiž chuť sa smiať. Niekoľkokrát to už takmer prepuklo, ale na poslednú chvíľu to zakryl odkašľaním si.
V časti ceremónie sa však musel k soche otočiť. Nemohol nevidieť trpiaci výraz svojho veriaceho, ktorý sa snažil ani nepohnúť. A potom to prišlo. Farár si už nevedel pomôcť a vybuchol do smiechu, načo sa rozosmiala aj živá socha. Samozrejme, že ostatní veriaci si hneď všimli, že niečo nie je v poriadku. Nastal nepokojný až zlovestný šum.
„Svätokrádež!“ vykríkli tí najzanietenejší veriaci a vrhli sa smerom k soche.
Chudákovi „Floriánovi“ nebolo viac treba. Zobral nohy na plecia a utekal von z kostola, nahnevaní veriaci za ním. V zúfalej snahe zachrániť si kožu to otočil do poľa, keďže v dedine by ho jednoducho dobehli. V jednej chvíli sa zohol a stratil sa v raži. Veriaci ho tak stratili z dohľadu. Ešte chvíľu sa prizerali, no potom sa otočili a vrátili ku kostolu, kde sa už omša skončila a farár kostol radšej zavrel. Ako bolo veriacim vysvetlená živá socha a ako pochodil farár, nevieme. Ale o príhode sa dozvedelo celé okolie a dlho sa obyvateľom Vojky vysmievali, že „vám utiekol Florián do raže“
Zdroj: Ľudovít Presinszky (ed.), Csiba Lajos diáriuma. Felső-Csallóközi gazdaregulák, babonák, mesék és népszokások, Somorja 1996; ilustrácia: Antonín Sondej
