Jednou z najrušnejších častí starého Šamorína bola štvrť remeselníkov. Bývali tu obuvníci, stolári, kominári, hrnčiari, garbiari a kováči. Obsluhovali nielen miestnych, ale aj obyvateľov okolitých dedín. Remeselníkom sa nežilo zle, ale museli ťažko a veľa pracovať. Nečudo preto, že sa do remesla snažili zaučiť svojich synov v nádeji, že bude zabezpečené živobytie aj pre ďalšiu generáciu.
Šamorínsky kováč Jano býval na dolnom konci ulice. Jeho dom bol blízko križovatky a zákazníci si ho ľahko našli. Aj preto, lebo z jeho malej vyhne sa stále dymilo. Vždy bolo na čom pracovať, a keď aj nie, zlieval sa kovový odpad a vyrábali sa z toho úžitkové predmety. Tri deti kováča Jana mali vyhničku radi. Veď ktoré dieťa by nefascinoval nehasnúci prudký oheň? Chodili sa pozerať na oheň a ukrývali sa tu. Navyše tu bolo vždy teplo a dalo sa tu nájsť niečo na hranie. Niekedy jedným okom sledovali otca kováča. Najstarší Janko mu už vedel aj pomôcť. Ako väčšie dieťa sa ohňa trocha bál, ale mal tieto chvíle predsa len rád – lebo otec naňho takmer vždy hovoril. A nebolo to len o príkazoch, dozvedel sa všelijaké rozprávačky, príbehy, múdrosti a taje remesla.
V kováčskej dielni vyrábali najčastejšie kosáky, kovové súčiastky, rôzne druhy náradia a ich časti a veľa podkov. Dosť ľudí tu chovalo kone, a preto podkovy išli stále na odbyt. Stáli zákazníci pravidelne chodili po svoje obvyklé množstvá pre žrebcov. Pri odlievaní podkov bol už Janko celkom zručný. Najviac práce mal ku koncu mesiaca, keď prišiel kupec z Kyselice, ten bral vždy aspoň sto podkov. Každý jeden mesiac. Vtedy keď Janko pomáhal, dostal od otca nejaký ten grajciar.
„Buď pochválený pane, majster Janči, prišiel som po podkovy,“ zdravil kupec pri najbližšej návšteve. „Koníky sa už tešia na nové topánočky.“ „Koľko máte koňov, pane?“ pýtal sa zvedavo malý Janko.
„Šestnásť koní a štyri kobyly, chlapče,“ odvetil a otočil sa k chlapcovi. „Sedel si už niekedy na koni, synak?“
„Nie, my kone nemáme… A prečo beriete sto podkov?
Vari tie kone každú noc tancujú?“
„Moje kone majú ťažkú prácu a takéto topánočky potrebujú,
to ti musí stačiť,“ povedal tajomne. Pobral si podkovy, zaplatil
a išiel, ani sa neobzrel.
Janko a otec sa za ním dlho pozerali.
„Je to divný pánko, synak. Nech rátam, ako rátam, dvadsať koní nepotrebuje toľko podkov za taký krátky čas. Ibaže by to niekomu ďalej predával v tých končinách.“ Otec ostal chvíľu ticho, no potom váhavo pokračoval. „Počul som od tetky Gitky, že to dáva žitnoostrovským bosorkám. Tie majú pri Dunaji bál, zaletia tam na metlách. Tam potom o polnoci tancujú, na poliach dupocú, až sa im z topánok iskrí. Vraj to raz videl miništrant z Vojky.“
Malému Jankovi sa rozbúchalo srdce. Už počul o bosorkách, a keďže stále bol len dieťa, mal strach. Veru nerád chodil potme von, vždy sa vykrúcal, keď ho poslali po drevo do šopy. Aj minule ho vyľakala tá darebná čierna mačka, potme sa mu priplietla pod nohy. „Tú Gitu ja nemám rád, je taká dotieravá, ale ostatné ženy ju počúvajú, to sa musí nechať. No nič, pustime sa do práce, synku!“
Prešli dni a týždne, po mesiaci prišiel kupec znova a opäť bral sto podkov. Janko otcovi vytrvalo pomáhal a grajciare sa mu vo vačku zbierali. Chcel si za ne kúpiť medovník od tretieho suseda. Kým však nemal našetrené, o svoj malý majetoček nechcel prísť. Z vačku mu peniažky vypadnú, tak sa rozhodol, že ich ukryje niekde tam, kde by ich nikto nehľadal. Ukryjem ich u starkej v šope, napadlo mu. Ona tam už veľmi nechodí, bude to teraz v zime ideálna skrýša. Na jar si ich vezme a kúpi medovník. Tak aj učinil. Keď zašiel najbližšie k babke pomáhať, po rozlúčke si to namieril do šopy kúsok od domu. Vošiel. Vnútri vládlo pološero. „To bude dobrá skrýša,“ povedal si, „už len nájsť nejaké zákutie a nezabudnúť.“
Popozeral si kúty, policu a premýšľal. Pod policou bola stará truhlica ukrytá za kopou debničiek. To je ono, povedal si Janči. Posunul debničky a dostal sa k truhlici. Otvoriť sa dala, až keď ju vytiahol spod police. Bola ťažká, dala mu zabrať. Nemala už zámok a ako očakával, prázdna nebola. Boli v nej staré čižmy a čierne handry. „To bude dobré, zabalím peniažky do handry a nechám ich tu,“ rozhodol sa. Vytiahol jednu čižmu z truhlice. Bola ťažká. A vtom to uvidel. Zmeravel. Čižma mala na spodku pribitú podkovu. Nebolo mu viac treba. Hodil čižmu naspäť a truhlicu zavrel, aby nejakú bosorku odtiaľ náhodou nevypustil. Zobral nohy na plecia a utekal domov. Doma to ešte dlho predýchaval. Čo tam robili tie podkovy? Odpoveď nevie ani dnes, ale chlpy sa mu ešte stále zježia, keď príde reč na bosorky.
Zdroj: Soňa Zakariášová, Šamorínske návraty, Šamorín 2018; ilustrácia: Sára Paldanová
