O tom, kde prebýval kráľ (ROHOVCE)

Ľudovít a Mária boli na ceste z Prešporku do Budína. Cesta kočom ubiehala pomaly, kľukatila sa okolo Dunaja a koč sa natriasal. Vonku za oknom vládlo nevľúdne počasie. Ľudovít sa tešil, že sa čoskoro zastavia na obed v blízkej obci Rohovce. Je to malá dedinka pri dunajských ramenách, kde by inak ani nemal dôvod zastavovať. Bol tu však kaštieľ, ktorý vlastnil potomok známej rodiny Sárkányovcov, kapitán a išpán Ambróz. Je to jeho dobrý priateľ a u neho si môžu trocha oddýchnuť. Neboli to obyčajní pocestní. V koči sedeli mladý kráľ a jeho novopečená manželka Mária, ktorá pokojne odfukovala
na vedľajšom sedadle.

Kráľ Ľudovít II. Jagelovský sa už nevedel dočkať, kedy dorazia.
Po peripetiách z minulého roka mal konečne dôvod na radosť. Jeho svadba s mladučkou rakúskou princeznou Máriou ho hriala na duši a v budúcej kráľovnej spoznal spriaznenú dušu. Bola odvážna, rozhodná, no zároveň príjemná a srdečná povaha. Je to teraz ich svadobná cesta, ktorá sa chýli ku koncu. Potom ho už čakajú iné povinnosti, na ktoré veľmi myslieť nechcel.

V diaľke sa už črtali obrysy kaštieľa. Kráľ si vydýchol. Koč čoskoro zastavil na nádvorí a z kaštieľa sa ich ponáhľal privítať pán Ambróz. Za ním bolo nastúpené celé jeho služobníctvo. Sluhovia tu už videli významné návštevy, ale teraz to bola veľká udalosť, privítať samotného kráľa! Vo vstupnej sieni zavládlo napäté ticho, ktoré prerušil pán kaštieľa Ambróz, oddaný šľachtic v kráľových službách.

„Môj pane. Vitajte u nás. Už som vás čakal a s úctou vítam vašu vyvolenú, našu kráľovnú Máriu,“ poklonil sa a pobozkal Márii ruku. Spomenul si, ako stál po boku tejto ženy v katedrále v Linzi na kráľovskej svadbe ako zástupca kráľa. Kráľ vtedy z dôvodu hrozby tureckých útokov nechcel opustiť svoju krajinu a na tejto udalosti sa nechal zastupovať, čo bolo v tej dobe bežné.

Kráľ opätoval privítanie a pozrel sa Ambrózovi hlboko do očí: „Vraciame sa do Budína, ale cestu máme dlhú. Zastavil som sa tu, lebo chcem s vami prejednať určité záležitosti kráľovstva a zoznámiť vás s kráľovnou. Verím, že vo vás nájde takú istú pevnú oporu ako ja a moji muži.“

V kuchyni sa zatiaľ striedali sluhovia, nosili do jedálne kotlíky a misy s čerstvo pripravenými jedlami. Hostí čakal chutný obed plný dobrôt. Kým sa komorná venovala kráľovnej, Ľudovít si odviedol Ambróza nabok: „Naše sily na juhu sú značne roztrieštené a barón Samuel prerušil zásobovanie. Vraj bol jeho statok vyplienený a služobníctvo sa rozutekalo. Potrvá mu aspoň mesiac, kým dokáže hospodárstvo ako-tak obnoviť.“ A kráľ potichu pokračoval: „Musíme sa spojiť s vicišpánom, ten nám snáď ešte vie pomôcť. Má v tých končinách silné postavenie a jeho územia ešte nie sú pod takým tlakom. I keď jeho vojská bojujú ďaleko pri Belehrade. Vyšlite mu posla!“

„Vykonám, pane.“

„Kráľovská rada zasadá o týždeň v Budíne, očakávam vás tam, pane. Dohodneme postup v južných provinciách.“

„Pane, Turci sú v Békešskej aj Zalianskej župe. Posol doniesol
správu o tom, ako vyrabovali dediny a odvliekli mužov.“

„Kto je tam z našich?“

„Máme tam dve menšie vojská, ale teraz sa podľa všetkého stiahnu.  Do dvoch dní by sa mohli spojiť s vojakmi v blízkosti, a to by ich spolu bolo možno tritisíc. Potrebovali by posily.“

„Večer napíšem list kapitánovi, nech ho posol zajtra odnesie 
do Debrecína.“

Vtom ich už volali k stolu. Ambróz vstal a zdvihol pohár na privítanie kráľovskej návštevy so slovami: „Nech žije kráľ Ľudovít! Nech žije kráľovná Mária!“

Všetci pri stole zdvihli poháre a pripili si na kráľa. Sluhovia pribehli a doplnili čaše. Vo dverách sa objavil sám kuchár a vyhlásil: „Buďte pozdravení, vznešený pár. Vítame vás pri našom stole.

Pripravil som vám vyberané dobroty, vynikajúce dunajské ryby,
veľké vyzy, sú to úžasné kusy, oblížete si všetky prsty.“

Sluhovia pribehli a začali kráľovskému páru nakladať. Ďalší v rade boli miestni páni a ostatní hostia. Kuchár sa poklonil a stiahol sa do kuchyne. Obed bol vynikajúci. Sýta rybacia polievka bola hustá a korenistá. Ako druhý chod čakali na hostí pečené ryby, šťuky, kapry a veľké vyzy so zemiakmi.

Mária nevychádzala z údivu: „Aká zvláštna ryba! Takúto som ešte nikdy ani nevidela. Je taká veľká a vyzerá ako drak. Viem si predstaviť, ako silno vie zaútočiť. A tie ústa!“

„Je to vyza, moja pani. Máme ich tu veľa, doplávajú od mora. A áno, sú silné. Tie väčšie kusy dajú aj rybárom zabrať, počul som príhody, že ich nevedeli z Dunaja vytiahnuť. Ale pochutnajte si, moja pani, ich mäsko je vynikajúce!“

Po obede si kráľovská návšteva dopriala odpočinok. Mária si pozrela maľby na stenách kaštieľa. Ľudovít sa s Ambrózom utiahli do salóna. Dohadovali blížiacu sa kráľovskú radu a vymieňali si informácie o pohyboch Turkov na bojovom poli. Po večeri sa kráľ s Ambrózom a jeho mužmi opäť zavreli do salóna. Hodiny ubiehali a zo salónu nevyšli do neskorých nočných hodín. Ráno zavčasu vstali. Po raňajkách a naložení batožiny Ľudovít vstal a vydal rozkaz na odchod. Deň bol krátky a čas vzácny. Treba do Budína dôjsť čo najskôr.

Kráľ pomohol Márii do koča. Pohľadom zablúdil k neďalekým dunajským lesom, v ktorých sa už pomaly prebúdzala príroda. „Krásny to kraj,“ myslel si. Rozlúčil sa s priateľom Ambrózom a s odhodlaním naskočil na koč. Na obzore sa zbierali tmavé oblaky. Koč so vzácnou návštevou sa pohol a čochvíľa zmizol z dohľadu. Kráľovskému páru sa už medové týždne končia. Kráľ Ľudovít vedel, že ho v Budíne čakajú dôležité úlohy. Bol rád, že im nemusí čeliť sám.

V duchu ďakoval za takých priateľov, akým bol aj Ambróz.
Priateľ na život a na smrť. A Ambróz po jeho boku skutočne
stál až do posledného výdychu kráľa pri Moháči.