O verných priateľoch (BLATNÁ NA OSTROVE)

Blatná na Ostrove bola malou dedinkou, ktorú obývali prevažne
sedliaci a niekoľko šľachtických rodín. Ľudia tu žili prevažne z poľnohospodárstva a chovali zvieratá, niektoré rodiny mali aj kone. Život v malebnej dedinke Prešporskej župy plynul pokojne.

Blatná patrila už oddávna zámožnej zemianskej rodine Bittóovcov, ktorá tu žila a vychovávala svoje deti. Hlava rodiny, otec Benjámin, bol úradník podžupana, a rodina preto mimoriadne dbala o výchovu a vzdelanie svojich detí. Tí sa všetci dobre učili, no šikovnosťou vynikal najmä syn Ištván, Števko. Ten aj po škole trávil veľa času v otcovej knižnici, čítal o uhorských kráľoch a fascinovala ho myšlienka vládnuť ľuďom. Pochopil, že dobrý panovník má uľahčiť život aj obyčajným sedliakom.

Števko mal dobrého kamaráta Jančiho, bol to syn sedliaka, ktorý sa im staral o kone. Jančika bol bystrý chlapec v jeho veku, no viac vynikal silou, bol to taký obratný šibal. Malí chlapci sa počas dlhých popoludní zašívali v maštali, behali na poli a hrali sa svoju obľúbenú hru na kráľa a vojaka. Števko si presadil byť kráľom a Janči bol jeho verným vojakom. Za poddaných mali sliepky, morky, psy a mačky, kým nezutekali.

„Pane kráľu, strážna veža hlási, že sa k dedine blíži nepriateľ!“
hlásil Janči. Spozoroval totiž svorku psov, ktoré naháňali pasúce sa husi a nabrali smer z poľa späť na statok.

„Koľko ich je?“ postavil sa do pozoru Števko.

„Zatiaľ málo, tak dva tucty,“ hlásil vojak Janči.
„Postarám sa o to, aby ste mohli pokojne rokovať.“

Tak si Števko sadol, prišli k nemu mačičky a on im siahodlho vykladal, čo treba urobiť, aby sa sem nepriateľ nedostal, a ako obhájiť práva aj tým najchudobnejším poddaným.

„Nebezpečenstvo je zažehnané, pane kráľu. Všetko je v poriadku a na okolí vládne pokoj,“ prišlo hlásenie od Jančiho o niečo neskôr. „Poď sem, vojak! Povedz mi, čo trápi mojich poddaných!“ Jančika rozprával a Števko pozorne počúval.

„Ak sa raz stanem panovníkom, sľubujem, že tvojej rodine pomôžem a budem myslieť aj na ostatných chudobných. Chcem byť spravodlivým kráľom!“ postavil sa a predviedol gesto, ako keby stál na čele vojska.

„A ja budem tvojím verným vojakom. Budem bojovať do smrti, nikdy necúvnem a budú na mňa spomínať ako na hrdinu,“ dával si ruku na srdce Janči.

Ako chlapci rástli, ich priateľstvo sa prehĺbilo a trávili spolu veľa času. Števko uprosil otca, aby sa s ním aj Janči mohol učiť jazdiť na koni. Sem-tam mu z otcovej knižnice tajne požičal knihu o kráľoch, s plným vedomím trestu, ak by jeho tajomstvo prasklo. Čas spolu spáchaných šibalstiev sa im však pomaly krátil. Števko neskôr odišiel študovať do mesta a vracal sa na len víkendy. Vtedy sa už viac rozprávali o svojich životoch a všímali si aj to, čo sa deje vo svete. Po rokoch Števko ukončil štúdiá a odišiel z Blatnej do Mošonu. Nezabudli však jeden na druhého a občas si vymenili listy.

Napätie v krajine v tých rokoch rástlo. Čoskoro vypukla revolúcia a Ištván sa pridal k revolučným silám, ktoré mali priniesť väčšiu spravodlivosť a blahobyt pre každého. Z posledného listu Jančiho vedel, že sa do bojov zapojil aj on. Poznal ho od detstva, vedel, že byť vojakom bol jeho sen. Tešil sa, že sa mu napokon podarilo stať sa zo sedliaka skutočným vojakom. Nasledujúce turbulentné udalosti ich však odtrhli od seba a o Jančim nebolo dlho správy. Medzitým sa skomplikovala aj Ištvánova situácia. Na nejaký čas sa stiahol a žil v ústraní v Blatnej, boj o spravodlivosť však nevzdával. Po týždňoch sa dozvedel, že jeho kamarát Janči padol v boji, keď jeho čatu prepadol nepriateľ. Stihol ešte zachrániť život niekoľkým spolubojovníkom, jemu však nebolo súdené prežiť. Stal sa hrdinom, ako od detstva chcel.

Ištvána správa veľmi zarmútila. Vedel, že sa ich spoločné kráľovstvo už navždy rozpadlo. Celé týždne s ním nebolo reči. Chcel však byť verný snom, ktorým obaja ako deti verili, a chcel zachovať Jančiho pamiatku. Vrátil sa do verejného života a do smrti chránil ich pomyselné kráľovstvo. Dnes už svoj boj obaja dokonali a ich duše sa stretli v spoločnom nebeskom kráľovstve, kde vládne večný pokoj.

Zdroj: Patrik Derfiňák, Pred 150 rokmi sa István Bittó stal predsedom uhorskej vlády, Dejiny, č. 1/2022; ilustrácia: Sára Paldanová