Jožko bol synom čilistovského mlynára. Detstvo prežil na malebných dunajských ramenách, chytal ryby, člnkoval sa a trocha aj pomáhal otcovi mlynárovi. Ich mlyn stál v chotári Čilistova na dunajskom ramene Benda. Boli tu každý deň od skorého rána až do večera. Jožko videl, aká ťažká je práca mlynára vo vodnom mlyne. I keď bol Dunaj a okolité lesy prekrásne, túžil po tom, aby ako dospelý nemusel takto drieť a namiesto jednotvárnej práce prežil dobrodružný život. Videl sa na veľkej lodi, ktorá sa plaví na mohutnom Dunaji ďaleko od svojho rodiska. Dunaj sa pri Čilistove bohato rozvetvoval a veľké lode tu prechádzať nemohli. Preto Jožko čakal márne, že sa tu čo i len jedna objaví. Na vode sa mohol plaviť len na maličkom drevenom člne svojej rodiny.
Jedného večera, kým čakal na otca, ktorý dorábal posledné práce, zašiel do neďalekých trstín. Hádzal žabky do vody a plašil vodné vtáky. Náhle však trstinu ovial vietor. Ako keby sa hneď aj ochladilo. Jožko sa pozrel hore na nebo, ale obloha bola stále krásna a jasná, lúče zapadajúceho slnka presvitali cez vysoké stromy. Otočil sa späť k vode a zdvihol ďalší kamienok, no vtedy z trstiny vystúpila štíhla biela postava a začul jemný hlas: „Prečo vyrušuješ zvieratá v mojom kráľovstve?“
Jožko od prekvapenia onemel a díval sa na výjav s otvorenými ústami a vypleštenými očami. Bola to krásna žena s dlhými zlatými vlasmi. Bojazlivo sa ozval: „Nikomu som neublížil. Možno len ryby odplávali. Kto si? V Šamoríne nikto také nádherné vlasy nemá.“
„Som od víly Heleny a dunajská divočina je naším kráľovstvom.
My víly sa teraz držíme tu v okolí a nechceli by sme, aby na nás niekto upozornil. Ak budeš hlučný, skôr či neskôr sem niekto príde. Alebo ťa začnú hľadať, lebo už zapadá slnko.“
„Ty si víla? A čo tu robia víly?“
„My tu žijeme, ale keby sa to ľudia dozvedeli, nemali by sme pokoja. Prosím, teraz odtiaľto odíď, aby sme tu mohli ostať v utajení a nikomu ani nehovor, že sme sa stretli. Ak to urobíš, dám ti krásny ligotavý kamienok.“
Jožko si už aj vystrel ruky smerom k víle a ich prsty sa navzájom dotkli. Vtedy sa mu ale zatmelo pred očami a zatočila sa mu hlava. Viac si už nepamätal. Prebral sa na krik a jemné fackanie. Skláňal sa nad ním otec a budil ho, nie práve príjemne.
„Ty nezbeda, nepovedal som ti snáď, že ma čakaj tu pod mlynom v člne? Kam si zase zaliezol? Darmo som kričal, neodpovedal si. Ak si náhodou nevšimnem tvoje stopy, ani zajtra by som ťa nenašiel. Prečo si sem, dočerta, vliezol? Spať budeme až doma! Ideme!“
Jožko sa horko-ťažko zdvihol, ale pod dlaňou pocítil niečo ostré. Keď zdvihol ruku, zbadal malý lesklý kamienok. Rýchlo si ho zobral a rozospatý sa snažil dobehnúť svojho otca, lebo slnko už takmer zapadlo. Po ceste domov rozmýšľal nad svojím snom, kde stretol nádhernú zlatovlasú vílu. Lesklý kamienok mal stále v ruke. Doma ho ukryl do pivnice.
Po rokoch sa z Jožka stal bystrý a šikovný chlapec. Už čo-to počul o dunajských ryžovačoch zlata a domyslel si, že jeho lesklý kamienok môže byť ozajstné dunajské zlato. Spomínal si na svoj dávny zvláštny sen, ale keďže sa s vílami odvtedy ani raz nestretol, považoval to naozaj len za sen, ktorý už rokmi vybledol. Za mlynára sa síce vyučil, no v mlyne neostal. Priplietol sa k dunajským ryžovačom zlata a v loďke, i keď malej, sa plavil po Dunaji od jari do neskorej jesene a hľadal stopy zlata. Možno aj stopy po nádhernej zlatovláske…

Zdroj: Liszka József, Tündérrózsa. Csallóközi mondák és anekdoták, Lilium Aurum, Dunajská Streda 2007; ilustrácia: Lívia Suchá
